Krásny modrooký blonďáčik, presne ako anjelik, neprežil týranie svojej vlastnej matky, jej partnera a ďalšieho spolubývajúceho, ktorí mu v stave zbesilosti mysle - inak sa to nedá nazvať - napríklad nožom odsekávali brušká prštekov na rukách a strhávali z nich nechty... Celých 8 mesiacov sledovali túto „svorku" sociálni pracovníci, ktorí mali z viacerých zdrojov informácie o tom, že chlapček je týraný. „Rodinku" navštívili niekoľko desiatok ráz, a vraj si nič nevšimli...Chlapček bol raz zamazaný čokoládou /aby nebolo vidieť modriny a rany na tvári/, inokedy bola asi tma - ale nijako sa nedá pochopiť, že ani dva dni pred smrťou lekárka, ku ktorej ho vzali, nezistila, že chlapček má zlomenú chrbticu a je ochrnutý. Sociálnej pracovníčke stačilo, že dieťa sa na ňu z kočíka usmialo...Možno dúfalo v pomoc alebo iba na chvíľočku mu podmienený reflex dovolil zabudnúť na bolesť...
Ani po smrti nenašlo Baby P pokoj, aký by si zaslúžilo. Nemá ani len hrob - jeho popol len tak rozsypali ako smeti pri plote cintorína...
Až neuveriteľný rok po jeho smrti, keď začali vychádzať najavo desivé skutočnosti, trojicu trýzniteľov napokon zatkli a zakrátko ich budú súdiť. Anjelika to však už na zem nevráti. Môže sa na to prizerať z neba - no radšej nech si pohadzuje obláčiky... Ako napísal najčítanejší britský denník - konečne je v bezpečí.
Zúfalá ľahostajnosť vedie k zúfalým činom.
No štát je tu práve na to, aby im včas dokázal zabrániť.
Prepracovaný britský sociálny systém to nedokázal.
A čo ten náš?
Pred pár týždňami som začula známu, ako takmer plače do telefónu a snaží sa povzbudiť niekoho na opačnej strane linky, aby to vydržal. Dozvedela som sa, že je to jej priateľka z južného Slovenska, matka dvoch detí, ktorá si nedávno v zúfalstve, že ich nedokáže uživiť, podrezala žily. Teraz to chcela urobiť znova. Hrozilo jej totiž vyhodenie z bytu, kam sa s nimi presťahovala z krízového centra plného asociálov. Chodí pracovať do Maďarska, lebo vraj na našej strane robotu nedostala -ale forint klesá a klesá a ona už nezarobí ani na nájomné. Pritom má dve šikovné školopovinné deti, ktoré tým všetkým samozrejme trpia najviac...Tak som jej zavolala - úplne neznámej osobe - aby som jej ukázala, že nie je sama a presvedčila ju, že pomoc spoločnými silami nájdeme. Len to netreba vzdávať, už len kvôli deťom...
Je toto politika?
Pre vládu by mala byť. Aby ju nemuseli náhodne suplovať iné inštitúcie, ktoré zďaleka nemajú ani informácie, ani prostriedky.
Pred pár mesiacmi sa len-len neskončil tragicky iný sociálny prípad - 9-ročný chlapček sa chcel zmárniť, lebo už nezvládal život na sociálnom dne. On sa z toho dostane. Na rozdiel od britského Baby P, ktoré nemá nielen hrob, ale vlastne ani meno - to kvôli ochrane /?/ jeho príbuzných. Jeho prípad plný ľahostajnosti a nevšímavosti voči blížnym však britskú spoločnosť natoľko rozhorčil, že státisíce Britov podpísali petíciu za spravodlivé potrestanie vinníkov. Úrady dokonca museli určiť miesto, kam mohla verejnosť nebohému chlapčaťu nosiť kvety a hračky, keďže hrob nemá. A podobalo sa to tam na brány Kensingtonského paláca po smrti princeznej Diany...
Tisíce kytíc, hračiek a lístkov.
Dokonca aj pieseň rockera Chrisa Reu „ Povedz mi, že jestvuje nebo", v ktorej sa spieva:
„každú noc umrie dieťa. Čo núti tých ľudí konať, ako konajú? Robiť z iných čiernomodré obete..."
V Anglicku zomrú každý týždeň na následky týrania tri deti.
Kto za to môže?
A prečo sa to začne riešiť vždy až keď je príliš neskoro...?
Na Slovensku chýbajú krízové centrá ako soľ. Pomoc potrebujú stovky týraných žien a detí. Ale zásluhou byrokratického aparátu sa k nim dostáva často až vtedy, keď už niet pomoci.
Ako rodine v Tušiciach.
Ako Baby P.
Ľudmila Farkašovská